KST ZVL PREŠOV 2013

Veľkolepé akcie dnes sprevádzajú otvorenie všetkých významnejších dopravných stavieb. No na Slovensku máme nádherné železnično-dopravné stavby, ktoré nikdy neboli s pompou otvorené a dokonca ani nikdy neslúžili svojmu účelu. Desaťročia sa na ne zabúda a o ich histórii sa len občas objaví slovko-dve vo virtuálnej sieti. Takými stavbami sú i Gemerské spojky - železnica, ktorá vlastne nikdy neexistovala. 2. november 1938 mal pre Slovensko ako súčasť Československa katastrofálne dôsledky. Prvá viedenská arbitráž upravila slovenské hranice tak, že veľká časť nášho územia pripadla Maďarsku. A s ňou i časť železnice, ktorá spájala Stredné Slovensko s Východným. Gemerskými spojkami mala byť prepojená existujúca železničná sieť ako náhrada za časť trate Muráň - Plešivec a prepojenie Dobšinej s Rožňavou. Spojky mali byť tri - na úseku Tisovec - Revúca, Chyžnianska Voda (dnešný Lubeník) - Slavošovce a Štítnik - Nižná Slaná. Posledná, tretia spojka (označovaná ako prvý úsek)  sa mala začať budovať až po odovzdaní predchádzajúcich dvoch do užívania. Do tej doby mala byť železničná doprava v oblasti zabezpečená prostredníctvom tzv. peažných zmlúv (vnútroštátna doprava medzi dvoma miestami na území toho istého štátu, pri ktorej časť dopravnej cesty vedie cez územie cudzieho štátu) s Maďarskom.
 Hitlerovské Nemecko preferovalo údržbu a modernizáciu hlavných tratí, ktorá odčerpávala financie, určené na náročnú výstavbu spojok. Po skončení 2. Svetovej vojny sa územie, ktoré bolo pričlenené k Maďarsku, vrátilo späť Československu. Železničná premávka sa obnovila po pôvodných tratiach a tak ostali Gemerské spojky, aj napriek plánovanému dokončeniu spomínaných dvoch úsekov už v novembri roku 1942, nedokončené. Výstavba bola oficiálne zastavená 31. decembra 1948.

Našim cieľom bola najkrajšia stavba celej trate, ktorá sa nachádza neďaleko Magnezitoviec a je súčasťou druhého úseku spojky. Z Chyžnianskej Vody (Lubeníka) do Slavošoviec musela trať prekonať veľké výškové rozdiely, takže jej súčasťou bol viadukt a dva tunely. Koprášsky (Mníšanský) viadukt prekonáva údolie pri obci Magnezitovce (časti Mníšany a Kopráš) vo výške 38 metrov.
My sme mali v pláne prísť k viaduktu zo Slavošoviec cez  Ostrý vrch (870 m n.m.) po žltej značke s tým, že nad obcou Mníšany opustíme žltú značku a k viaduktu prídeme zo severozápadu po lúkach. Zároveň sme mali mať najkrajšie výhľady na tento objekt.  Dĺžka viaduktu je 230 metrov. Takmer vzápätí za viaduktom sa trať mala napojiť na Koprášsky tunel, dlhý 400 metrov. Na turistickom chodníku sme stretli miestnych drevorubačov,  a jeden z nich nám poradil zostup inou cestou. Keďže náš zámer nie je opísaný v žiadnej príručke pokračovali sme podľa pokynov. Šťastne sme došli presne na „stred“ Koprášského tunela, ale na našu smolu samotný tunel bol pod našimi nohami niekoľko možno aj desiatok metrov. Po preskúmaní možnosti ďalšieho postupu sme sa rozhodli zísť k Koprášskému  portálu (vstup od Slavošoviec) a tunelom prejsť k Mnišanskému viaduktu.  Tunel je priechodný. Zo strany od obce bol portál zamurovaný, no dnes je možné celý tunel prejsť vďaka otvoru v múre. Tunel sme prešli šťastne skoro všetci. Niektorí, ale portál minuli, lebo portál dokonale z plynul z okolitou prírodou. Myslel som si, že sme všetci šťastne prešli tunelom a keďže „všetci“ postupne prešli na viadukt,  prešiel (li) som (sme) po viadukte na druhú stranu údolia. Z viaduktu je jednoznačne jasné, že pôvodný zámer prísť na viadukt po lúkach bolo najlepšie riešenie. Išiel som si odfotiť viadukt spolu aj s Milanom. Neskôr prišiel aj Paľo. Pri návrate na viadukt zisťujem, že na viadukt šťastne prešlo len 89,48 % (17) zúčastnených a 10,52 % (2) účastníčok je značne rozrušených pod viaduktom. (V deväťdesiatých rokoch minulého storočia sa "stratilo" síce až asi 90 % účastníkov, ale za podstatne iných okolnosti, za tmy v Nízkych Tatrách).  Stalo sa to o čom už roky žartujeme, že 10 %  je norma na povolené straty. Dnes sme s prehľadom túto normu prekročili! Po dnešnej skúsenosti už o tom  nebudem žartovať...  Našťastie všetko dobre dopadlo. Treba podotknúť, že trať medzi tunelom a viaduktom je značne zarastená vegetáciou (aj keď je to vzdialenosť hádam do 100m), ale viadukt môžete len tušiť. Zmetúca je cesta odbočujúca v pravo do údolia, ktorá slúžila pravdepodobne ako prístupová cesta pri výstavbe tunela a skladovaní  zeleniny, o čom svedčí ešte zárubňa v múre vstupu do tunela. Táto udalosť značne ovplyvnila našu náladu pri ďalšom postupe.  Po obzretí viaduktu sme si posedeli na lavičkách, ktoré sú umiestnené medzi tunelom a viaduktom. Podal som informácie z dejín Slovenska a výstavby tejto nedostavanej trate. Po opätovnom prejdení Koprášskym tunelom sme urobili „spoločné foto a pokračovali sme k Slavošovskému tunelu. Na strane smerom na Slavošovce je vidieť terénny rozdiel. Pri vstupe do tunela je schod (preto asi viacerí z nás minuli tento tunel). Terén poznačený desaťročiami nepripomína nič, čo by mohlo byť železničným násypom. Pokračovali sme asi dva kilometre a došli sme k Slavošovskému tunelu.
Na prekonanie vrchu Homôlka (744,8 m n.m.) mal byť vybudovaný Slavošovský tunel o dĺžke 2750 metrov, jeho skutočná dĺžka je 2400 metrov (niektoré zdroje uvádzajú dĺžku 2220 m). Tunel je dnes priechodný, aj napriek tomu, že v nedávnej minulosti bola jeho spodná časť zatopená (tu sa prejavuje klesanie, v ktorom bol postavený). Vstup do tunela nie je dokončený a vchádza sa po vode, ktorá vyteká z tunela. Dnes bol stav vody minimálny a tak sme nemali problém vojsť do tunela. Už po niekoľkých metroch je tunel suchý, len v odvodňovacom kanáli tečie voda. Slavošovským tunelom sme prešli všetci šťastne za 35-51 minút. Portál na Slavošovskej strane je zavalený, ale výstup je uľahčený drevenými schodmi. Z tunela je už, len na skok do Slavošoviec. Posádka jedného z áut záver robí v miestnej krčme pri pive za (0,65 €) a ostatní pri studenom pive v príjemnom prostredí v Rožňave.  
Akcie sa zúčastnilo dvanásť členov, traja rodinní príslušníci a štyria sympatizanti oddielu. Prešli sme sľúbených 16 km s vyše 500 metrovým prevýšením.

vedúci akcie Jaro